piatok, 25. júla 2014

Lars Kepler - Zmluva podľa Paganiniho


Ako veľká fanúšička severského krimi som sa na Keplera chystala už veeeľmi dlho. Keď som sa po neho konečne dostala (lebo veď deň má len 24 hodín a kníh v polici je veľa) ako svoj prvú keplerovku som si vybrala Zmluvu podľa Paganiniho. Jednak podľa knižnej obálky, ktorá je úžasná a taktiež podľa anotácie vyzeral dej zaujímavo, tak typicky "seversky", veď posúďte sami:

"Niektoré zmluvy nezruší ani smrť...



Generálneho riaditeľa Carla Palmcronu nájdu obeseného v prepychovom byte v luxusnej štokholmskej štvrti Östermalm. Izba, v ktorej zomrel, je však nezariadená. Ako sa teda obesil? V ten istý deň nájdu mŕtvu mladú ženu na jachte, čo sa bez posádky plaví medzi ostrovčekmi pri Štokholme. Pľúca má plné brakickej vody, no oblečenie suché. Ako sa teda utopila na palube lode, čo pokojne brázdi pobrežné vody? Obe úmrtia by navždy zostali záhadou, nebyť nástojčivosti a tvrdohlavosti kriminálneho komisára Joonu Linnu. Jeho nečakané odhalenie a dedukcia rozkrútia kolotoč strhujúcich udalostí. Polícia sa v toto leto ocitá pred jednou z najťažších skúšok.




Zmluva podľa Paganiniho je vzrušujúci kriminálny román, s ktorým Lars Kepler znova predstupuje pred čitateľa a ponúka mu nevšedný zážitok." (zdroj: martinus.sk)

Dej knihy sa sľubne rozvíja už od prvých stránok. Žiadne siahodlhé úvody - to sa mi páči! Autor čitateľa udržuje v permanentnom napätí. Jednak vďaka prelínaniu dvoch príbehov, a taktiež relatívne krátkymi kapitolami. Po každej kapitolke si poviete "ok, dám ešte jednu lebo musím vedieť čo bude ďalej".... A zrazu prídete nato, že nemôžete prestať čítať, aj keby ste akokoľvek chceli :-) Pripadalo mi, že kniha je rozdelená na dve časti. Prvá sa viac venuje Penelope, Bjornovi a nájomnému vrahovi, druhá sa sústredí na Axela a zákulisie obchodu so zbraňami.

Hlavná postava - detektív Joona Linna - je sympoš, čo vnímam ako príjemnú zmenu oproti večne zamračenému "lúzerovi" Harrymu z pera Jo Nesba. To však neznamená, že by som  Harryho nemala rada! Páčili sa mi jeho myšlienkové pochody aj spôsob uvažovania.

Toľko ku kladom, a teraz vám poviem čo sa mi nepáčilo, konkrétne dve veci. Prvou bola pasáž s Ossianom Wallenbergom - tu som si hovorila, že toto snáď ani autori nemôžu myslieť vážne. Absolútne sa mi to tam nehodilo a nepochopila som jej význam. Druhou vecou, ktorú vytknem je záver. Podľa mňa je zbytočne rozťahaný, dominuje v ňom priveľa hollywood-štýlu, a z detektíva Linnu sa tu stáva takmer fínsky Chuck Norris. 

Celkovo však svoju prvotinu od Keplera hodnotím pozitívne - ako príjemnú oddychovku, ktorá síce nenadchne (existujú aj lepšie detektívky), ale rozhodne neurazí a nebudete mať po jej prečítaní pocit premrhaného času :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára