streda, 17. septembra 2014

Jerzy Kosinski - Pomaľované vtáča

"Každý z nás je celkom sám a čím skôr si človek uvedomí, že bez Gavrilov, Miťkov a Mlčochov sa zaobídeme, tým lepšie pre neho. Bolo celkom jedno, či je človek nemý, ľudia si navzájom nerozumejú tak či tak. Hádali sa, zamilúvali, navzájom sa objímali alebo valcovali, ale poznali len samých seba. Vlastné emócie, pamäť a zmysly nás od ostatných oddeľujú  ako vysoké tŕstie medzi prúdom rieky a bahnistým brehom. Pozeráme sa na seba ako vysoké vrchy okolo nás, ale oddeľujú nás údolia. Sme privysokí, aby sme sa nevideli, ale prinízki, aby sme sa dotkli neba." (str.220)


Celkom sám zostal aj šesťročný chlapec, ktorého v roku 1939 rodičia posielajú na vidiek, v snahe uchrániť ho od nástrah vojny. Nápad na prvý pohľad dobrý. Avšak aj prostý ľud, bývajúci ďaleko od civilizácie, má svojich démonov. Vojna sa ich tu možno nedotkla až tak ako vo väčších sídlách, ale dedinčania sú ľudia jednoduchí, poverčiví, uctievajúci rôzne kulty a štítiaci sa najrôznejších démonov. Chlapec sa počas svojho putovania zamýšľa nad nenávisťou - odkiaľ sa v ľuďoch berie a ako jej možno zabrániť, alebo sa jej aspoň vyhnúť. Postupne však jeho srdce zatvrdne, stráca svoje ideály a vieru v ľudské dobro, aj svoju nevinnosť. Pochopí totiž, že jedine toto je správna cesta k jeho vytúženému cieľu - prežiť.

Prisahám, že toto bola tá najnechutnejšia, najdepresívnejšia (v tejto kategórii je šliape na päty iba Orwellova 1984) a najsmutnejšia kniha akú som kedy čítala. Miliónkrát som chcela jej čítanie vzdať, lebo som povaha citlivá, a to ako autor naturalisticky, bez škrupúľ a akýchkoľvek prikrášľovaní, či inotajov popisuje niektoré veci - to bolo aj na mňa príliš. Zároveň som ale bola nútená čítať ďalej, pretože som jednoducho chcela vedieť, ako sa to celé skončí a ako chlapcovo putovanie dopadne. Príbeh je naozaj pútavý, Kosinski nenecháva čitateľa ani na chvíľku vydýchnuť, a chlapca ženie doslova z jednej absurdnej situácie do druhej. 

Knihy týkajúce sa druhej svetovej vojny väčšinou poukazujú na zverstvá nemeckej armády, vo vyhladzovacích táboroch atď. Vďaka Pomaľovanému vtáčaťu sa však dozvedáme, že nielen tam to bolo zlé, a že všetci, čo neskončili v koncentrákoch a prežili vojnu boli šťastlivci. Tiež sa ukáže, že nie všetci ľudia boli ochotní pomáhať ukrývať Židov, alebo Cigánov. V podstate nepotrebujeme vojnu, aby sme sa navzájom týrali. Tie najväčšie obludnosti totiž páchajú ľudia sami na sebe a medzi sebou. A to je na tom to smutné. 

Na záver mi dovoľte jedno upozornenie - túto knihy naozaj naozaj naozaj nedávajte čítať deťom alebo citlivým povahám, mohlo by im to spôsobiť ujmu.

Majte pekný večer :-*

2 komentáre:

  1. Hned na první pohled mě zaujala ta obálka! Je nádherná :) No a pak jsem si přečetla o čem ta kniha je a upřímně nevím, jestli bych na ni sebrala odvahu. Musí to být silné kafe. A ten úryvek je vážně krásný.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. presne iv.. obalka je krasna ale pribeh smutny :-(

      Odstrániť