"Neexistovalo na to žiadne slovo, žiadne označenie. Všetko, na čo jestvuje nejaké slovo, je ľudské, príliš ľudské. Toto prichádzalo z bezslovnej zóny, kam ľudská myseľ, skúsenosť ani jazyk nikdy nezavítali. Príšernosti, čo sme doteraz zažili, boli len spôsoby, akými sa naše mysle vyrovnávali s touto cudzotou." (s. 318)
Moji najdrahší knihomoli,
len nedávno som sa sťažovala mojej blogosestre Peťke, že som dlho nečítala dobrý horor, avšak po dnešku si môžem aj túto misiu odfajknúť ako splnenú! O to viac sa teším, že jeho autorom je Slovák. A máme tu novoročné predsavzatie - čítať viac slovenských autorov... Ak viete o niekom kto píše minimálne tak dobre ako Jozef Karika dajte mi vedieť.
Hlavným hrdinom príbehu je tridsiatnik Jožo, ktorému sa práve zrútil celý svet. Vyhodili ho z práce, rozišiel sa s priateľkou a nemá kde bývať. Rozhodne sa odísť naspäť do svojho rodného mesta a rodičovského bytu. Napriek nie práve príjemným spomienkam na detstvo. A neodíde, aj keď sa postupne ukazuje, že jeho démoni z detstva sú späť. V rozľahlých zasnežených horách na severe Slovenska sa totiž strácajú deti...
Keď som kedysi dávno písala prvú hororovú poviedku, strávila som hodiny rozmýšľaním, čo robí z hororu priemerného, horor výborný. Dnes už to viem (aspoň myslím). V tomto žánri oveľa viac ako pri iných záleží na celkovej atmosfére príbehu. Tá, ktorú nám ponúka Karika v románe Strach, udrie milovníkovi strašidelných príbehov do nosa už s prvými riadkami. Palec hore :-) Ale pozor - ak si pod pojmom strach predstavíte masových vrahov, vyvražďovanie, hektolitre krvi, motorové píly a vnútornosti trčiace z dutiny brušnej sklamem vás. Karika stavia na niečom úplne inom. Na strach nie až tak hmatateľný a zosobnený. V jednom momente čítate knihu v posteli pri svetle nočnej lampy a v nasledujúcej chvíli sa pristihnete, že pozornejšie načúvate zvukom za oknom, lebo sa vám zdá, že počujete niečo nezvyčajné. Alebo - ak ste extrémny odvážlivec - nakuknete spoza okna do snehovej pokrývky pred domom a sledujete, či v nej nezbadáte detské stopy vedúce do lesa... Ja som sa pokladala za hrdinku, a dala sa na nočné čítanie, ale približne v tretine knihy som to vzdala (kľudný spánok mi bol milší) a knihu som dočítala až na druhý deň. Samozrejme, že keď sa knihu rozhodnete čítať napríklad v lete na pláži, tak vás až tak nevydesí, takže konečné rozhodnutie je na vás :-)
Čo sa týka čítavosti knihy - je úžasná. Karika čitateľa ani na chvíľu nenudí, a svojho hlavného hrdinu ani trocha nešetrí (chudák chalan, v niektorých pasážach mi ho bolo až ľúto). Napätie je v celej knihe dávkované postupne, a ku koncu zabudnete aj dýchať. Naozaj to nie je jeden z tých hororov, kde musíte prelúskať 10 strán opisov krajinky a až potom vás autor vyľaká. A v neposlednom rade - oceňujem, že príbeh sa odohráva na Slovensku. Až vďaka Strachu si uvedomíme, že naozaj nie je nutné zasadiť dej do nejakej exotiky, na to, aby vznikol výborný hororový príbeh, na aké sme zvyknutí zo "západu". V jeden moment ( cca 30 strán pred koncom) som síce mala neblahé tušenie, že budem musieť strnúť hviezdičku v domnení, že do kelu toto si snáď ten Karika robí srandu, takto to nemôže skončiť. A chvalabohu áno, robil si iba srandu, skončilo to úplne ináč a ja som zase mala svoju knihomoľskú dušičku na mieste.
Veľa ľuďom tento román pripomína hororovú klasiku To od Stephena Kinga. Áno obzvlášť v prvej polovici knihy to tak pripadalo aj mne, ale nerušilo ma to. A dokonca (čuduj sa svete) ako zarytej "kingoholičke" mi to ani v najmenšom neprekážalo. Pri čítaní som si totiž spomenula na svojich "bubákov z detstva". Ok neboli to žiadni duchovia, strašidelní klauni ani vraždy, ale tak trocha šípim, že autorovi šlo tak trocha aj o toto. Ďakujem :-)
Na záver si dovolím ešte jednu poznámku. Prosím aby ste si kvôli mojej pozitívnej recenzii nemysleli, že toto je kniha určená pre každého. Nie. Naopak všetky citlivé povahy by sa jej mali vyhýbať a siahnuť po nej by mali len tí čo sa neboja. Alebo sa boja radi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára